samira

Ah, áno.
To bolo vtedy.
Vtedy, keď som bola ešte moc mladá, hlúpa a zaslepená.
Všetko som si predstavovala tak ľahko.
Visela som na tebe.
Behala som za tebou ako šteňa a ty..
Ty si ma vždy odkopol ako prašivého psa.
Prečo?
Stála som pri tebe, keď si to potreboval.
Podržala som ťa v núdzi.
Nikdy pred nikým ťa nezhadzovala.
Teda aspoň ja som to tak cítila.
Vtedy.
No tebe to bolo aj tak úplne všetko jedno.
Ja som ti bola ukradnutá.
Jediné, čo si poznal bola tá tvoja smiešna pomsta.
No ja som sa snažila chápať ťa.
Nie vždy sa to dalo.
Ale snažila som sa a nepredhadzovala som ti nič z toho.
Ba ani nezazlievala.
Verila som že..
Možno raz..
By som mohla byť pre teba niečo viac.
Dúfala som v to.
No márne.
Vlastne všetko bolo márne.
Odišiel si.
Odišiel si a nechal si ma tu.
Len tak a ani si mi nič nepovedal.
Nevzal si ma so sebou ani keď som ťa zúfalým krikom prosila.
Vykašľal si sa na všetko, na všetkých, na mňa.
Ja..
Bolelo to.
Veľmi.
No potom mi oni pomohli sa z toho dostať.
Moji priatelia.
Skutoční priatelia, ktorí pri mne stáli.
Aj po tom, čo som na nich bola taká odporná kvôli tebe.
Priatelia, ktorí mi konečne otvorili oči.
Najprv som neverila, že by som bola schopná zabudnúť.
Zbudnúť ani nie tak na teba, ale na všetko to krásne, čo som k tebe chovala.
Všetko to, čo mi spôsobovalo toľké rany.
No podarilo sa.
Našťastie.
A konečne som bola voľná.
Áno.
Ver, či nie, no bez teba mi bude oveľa lepšie.

Neverila by som, že to niekedy poviem.
Ale som šťastná za všetky tie veci, čo si mi spôsobil.
Teraz už aspoň viem, čo si zač.
Si zrúda, ktorá si nezaslúži aby ju mal niekto rád.
Nezaslúžiš si ani žiť.
A aby toho všetkého nebolo dosť.
Znova si sem prídeš akoby sa nechumelilo a zase zradíš.
Čo si to vôbec za človeka?
Ak ťa teda možno nazvať človekom.
Zničil si, čo sa len dalo.
Svoju zem, rodinu, svoj národ.
A čo viac.
Rozbil si posledné zbytky nádeje v mojom srdci.
Zničil si mňa.
Ale tebe to je aj tak asi jedno, a preto teraz ja zničím teba.

Podarilo sa mi to.
Všetko ide podľa plánu.
Určite sa to dostalo už aj k tebe.
Áno.
Tvoj brat je mŕtvy.
A to vďaka mne.
Možno sa ti nezdá, že ja by som také niečo dokázala.
Ale chceš, či nechceš, je to tak.
Zmarila som jediný dôvod tvojej existencie.
Teraz už nemáš pre čo žiť.
Nechápala som, prečo tak visíš na tej tvojej pomste.
Ale teraz to už viem.
Pomsta je vždy sladká.
A ja som si ju vychutnala po dúškoch.

Všetko, čo som chcela sa naplnilo.
Ostáva už len jedna vec.
Preto teraz beriem do ruky zbraň a idem za tebou.
Budem s tebou bojovať.
Na život a na smrť.

Samozrejme.
Nenasadil si si rukavičky.
Ani na mňa.
Nikdy si to tak nevedel.
A preto tu teraz ležím na zemi.
Pred tebou.
V krvi a bolestiach.
A len dopadajúce kvapky dažďa mi chladia hlboké rany.
Ležím tam a dívam sa ti priamo do očí.
Po tvári mi stečie jedna slza.
Len jedna, jediná, ktorú aj tak prekryje dážď.
Slza, ani nie tak zo šťastia, že si to posledné, čo vidím.
Áno, aj keď som sa snažila akokoľvek zabudnúť niečo vo mne stále ostalo.
No táto slza bola z ľútosti nad tebou.
Nad všetkými tvojimi činmi.

Ešte raz sa zahľadím na tvoju kamennú tvár.
Nadýchnem sa a..
„Je koniec, Sasuke.“
Privriem oči a naposledy vydýchnem.